Červenec 2012

Ehm... cestovanie :/

30. července 2012 v 22:06 | Sam Pain |  Denník

No... zajtra cestujem k starkej na dva týždne.. a možno viac, takže články budú pribúdať trochu obmedzene :)



3.kapitola

29. července 2012 v 22:08 | Sam Pain |  No One Does It Better
no, potom, ako sa mi včera vymazal celý diel a ja som ho musela písať znova.. som sa rozhodla ten siel čo najskôr zverejniť x)

Odkedy je Roman s Cori, prešlo už veľa času. Cori na mňa pravdepodobne aj zabudla, keďže na SMS-ky neodpovedala a telefón mi nedvíhala. Bol som z toho dosť mimo. Igor do mňa neustále hustil, nech prestanem depkovať, pretože keď depkujem, pletiem pesníčky. Našťastie len na skúškach.
V ten deň som leňošil doma. Sedel som za počítačom len v trekách, odpisoval fanúšikom a počúval hudbu. Zrazu mi začal zvoniť mobil. Ten telefonát, ktorý ma dostal na nohy. Volal mi Roman. Znudeným "Áno?" som to zdvihol a čakal, že mi povie, aký je s Cori šťastný. No ono bolo v mobile počuť vzlyky. Pomaly som sa posadil. "Roman? Čo sa deje?"

Asi si jdu hodit mašli!!

28. července 2012 v 22:58 | Sam Pain |  Denník

Po dni (alebo dvoch) dobrej nálady ma to všetko prešlo a asi si pôjdem hodiť.

kurvadopičetenpojebynýpočítačmarazdostanedohrobuakhonerozjebemskôrakoprestanefungovaťúplne!!
no, a keď som sa už aspoň trochu odreagovala, vysvetlím prečo. ten aght... proste počítač sa rozhodol mi z nepšíjemniť deň. mala som napísanú skoro celú tretiu časť poviedky, keď sa vypol a samozrejme, z tretej časti zostal prvý odstavec! veď ako inak. to by som nebola ja, ak by sa mi to nestalo...
to je koniec môjho výlevu, ktorý aj tak nikoho nezaujíma...

na dnešný deň zbohom...

2.kapitola

28. července 2012 v 20:27 | Sam Pain |  No One Does It Better
ha! konečne sa mi podarilo vymyslieť názov... Znamená to niečo také ako : Nikto to nedokáže lepšie. Hlavne žiaddne perverznosti si pod tým nepredstavujte xD ...

Neviem prečo, ale posledné 2 dni mám strašne dobrú náladu :D

tu je 2.kapitola xD

S Cori som v Bratislave zostal až do štvrtku. A so mnou aj chalani. Prespaváli sme v dodávke, sprchovali sme sa u Cori, keď bola v škole a jedli len vo fastfoode, lebo sa nikomu nechcelo variť.
Každy deň sme chodili čakat Cori. Len ja a Roman, ktorému sa páčila. Roman nebol kurevník, ako si všetci mysleli, no nebol ani prehnaný romantik.

Ďakujem....

26. července 2012 v 22:17 | Sam Pain
Áno, ďalší článok... ale tento bude omnoho kratšíí..

chcem len povedať ....

ďakujem, Lex..


aj keď ma nepoznáš, snažíš sa mi pomôcť.. som rada, že ľudia ako ty existujú :)

Začne to znova?

26. července 2012 v 22:07 | Sam Pain |  Denník
No... prvý článok v rubrike denník... vlastne som najprv plánovala napísať neskutočne dlhý článok o.. ničom. No tak dajako na mňa dolahli udalosti posledných týždňou, mesiacov...

Čo keď to, čo sa dialo na základke bude pokračovať aj na strednej? Ja... nechcem prežiť ďalších 5 rokov so slzami v očiach. Nepotrebujem, aby si ma každý doberal, smial sa mi... Nemôžem zato, že mám ryšavé vlasy, že som nízka..

To ostatný môžu zato ako vyzerám. Keď som smutná, alebo rozhodená ukľudňujem sa čokoládou... a žiletkou. a im nedochádza, ako jedna veta dokáže zničiť život predtým veselej holky... nemám nikoho.. a to len kvôli tomu, že : ".. ale ona povedala ..." a tým skončilo moje priateľstvo s kamarátkou, s ktorou sme sa poznali od školky ...

No čo, život nie je ľahký...

Otázky na moju osobu...

26. července 2012 v 14:03 | Sam Pain

No, neviem vlastne ani prečo to sem dávam, keďže na môj blog takmer nikto nechodí.. ale tak dávam sem článok :))

Do komentu môžte napísať hocijakú otázku na moju osobu a ja vám odpíšem buď na vás blog, alebo na iný kontakt, ktotý by ste mohli nechať v komente ;)

Život nie je ľahký -Úvod

24. července 2012 v 23:38 | Eli Pain |  Život nie je ľahký

Dobre... Em... Volám sa Christina Ann Warnerová, tento rok som oslávila svoje osemnáste narodeniny, oslava nič moc, s tými dvoma kamatátkami, ktoré odmietajú alkohol, cigarety a dokonca aj kávu...


Bola som úplný opak mojich kamarátok. Oni boli slušné, nenadávali, nefajčili, nepili, jedna z nich bola dokonca katlíčka. A ja? No, každé tretie slovo bola nadávka, pila som aspoň raz do týždňa a denne som vyfajčila aj krabičku cigariet. Nechápala som, prečo sa so mnou vôbec bavia.


Až neskôr mi to došlo. Moji rodičia ich o to požiadali, vraj ma budú krotiť. Aj sa o to pokúšali, no ja som im vždy povedala, že mne nebude nikto rozhazovať. No a tak, potom, čo som to zistila, som sa s nimi prestala baviť. Načo sa budem baviť s ľuďmi, ktorý sa so mnou bavia len z povinnosti?


Presne na osemnáste narodeniny som sa dozvedela skvelú novinku. Prijali ma na umeleckú školu do Londýna. Nikdy som si nemyslela, že mám na to sa tam dostať. Nemyslela som si, že viem spievať. Ale zrejme sa to tým ľuďom páčilo, takže...


Takže sa sťahujem do Londýna. Už tam mám prenajatý jedno-izbový byt. Mala tam byť jedna izba, kde sa dá prespať, kúpeľňa a kuchyňa. To mi k životu bude stačiť. Keďže moji rodičia nepatria k najchudobnejším, budú mi budú každý mesiac posielať peniaze na byt a aj na potraviny. Plus si chcem nájsť dajakú prigádu, popri škole.


1.kapitola

24. července 2012 v 23:34 | Sam Pain |  No One Does It Better

Bol to koncert ako iný. Mali sme ešte asi hodinu a pol, kým sme mali ísť na stage, tak som sa vmiesil do davu a keď somm vysmädol, šiel som si kúpiť pivo. Po ceste k baru som omylom drgol do dajakého dievčaťa. "Prepáč," ospravedlnil som sa jej a usmial som sa na ňu. Mala naše tričko, takže určite fanynka.

Úvod

22. července 2012 v 23:32 | Sam Pain |  No One Does It Better
no... táto poviedka zatiaľ nemá názov.. musím ho vymyslieť... ale aj tak sem pridávam prvú časť.. vlastne jt ot len taký úvod, alebo skôr prológ...je to fanfiction na kapelu The Paranoid a zatiaľ to je písané z Paťovho pohľadu :)

v blízkej dobe sem pridá prvú časť svojej poviedky aj Eli...

Úvod


Mal som 15, keď som ju spoznal a 17, keď som ju stratil. Boli sme najlepší kamaráti od vtedy, čo som sa jej zastal, keď sa jej vysmievali jej spolužiaci. Mali predomnou rešpekt, veď v tej dobe mali decká pred deviatakmi rešpekt.. viem, je to len dva roky dozadu, ale aj tak.


Po dvoch rokoch, kedy vysmievanie a ohováranie neprestalo a jej mama sa to konečne dozvedela sa rozhodli presťahovať do Bratislavy. Odvtedy som ju nevidel. A moc mi chýbala. Nie, nemiloval som ju. viem, že ona do mňa bola zamilovaná, no bola to tá zamilovanosť ako... tá, ktorú cítila k Oliverovi Sykesovi z Bring Me The Horizon.


Bola jedinečná. Žiadne iné dievča nechodilo do školy v bratových starých jeanoch a tričkách s metalovími kapelami, len ona. Plus jej staré ružové kecky popísané hovadinami a ľavé zápästie pokryté náramkami, ktoré zakrývali jazvy o ktorých si myslela, že neviem.


Nechápal som, prečo sa jej vysmievajú. Áno, možno mala o pár kíl viac, než ostatné, ale nebolo to skoro vôbec vidieť. A úprimne, radšej o štyri kilá viac, ako holka, ktorej je vidieť rebrá. A k jej výzoru.. bola pekná. Mala dlhé čierne vlasy s ofinou a krásnymi modrými očami.


Tajne som dúfal, že ju ešte uvidím. Že budeme znova najlepší priatelia a že mi odpustí, že som sa jej neozval, no mal som zakázané jej zavolať od jej rodičou.


A moje modlitby boli vyslišané po 3 rokoch...